Ubehlo už veľa času od toho dňa čo som tu bola prvý raz. Preplakala veľa sĺz, trápila sa a mučila otázkou či aj on ma má rád tak veľmi ako ja jeho. Už je to dlho, čo sme spolu hľadali útočisko pod týmto stromom v búrke. Je to už dávno čo som ťa videla naposledy. No stále, stále na teba myslím, chýbaš mi a túžim iba po jedinom. Chcem ťa znova vidieť. A tak tu stojím, na tom istom mieste kde sme sa videli naposledy a tajne dúfam, že ťa tu zasa raz uvidím. Veľa sa tu toho nezmenilo, vlastne sa nezmenilo vôbec nič, ani moje city k tebe neprestali byť také silné ako boli vtedy.
Každý deň tadeto prejde veľa párov nôh, ale ja čakám iba na to kedy tadeto prejdú tie tvoje. Veľa ľudí, veľa tvárí, ale ani jedna z nich mi nie je známa, ani jedna nie je tá, ktorú chcem vidieť. Som asi blázon, keď myslím, že ťa tu nájdem, ale ja dúfam, stále nestrácam vieru, Raz, raz sa mi to možno podarí a ja to už nevydržím, vbehnem ti do náručia a už ťa nikdy nepustím. Bože aká som len naivná. Veď ty ma ani nemáš rád, nevidíš moju lásku, nevidíš mňa. Čo som pre teba? Čo? Iba ďalší človek na tvojej ceste životom? Chceš vedieť čo pre mňa znamenáš ty? Všetko! Si moje slnko, mesiac a hviezdy na nebi, si to pre čo dýcham a žijem, pre čo sa trápim. Možno som ti ťa iba vysnívala a vôbec taký ako ťa ja vidím nie si. Možno je dobre, že nie som s tebou. Možno by si mi ublížil. Možno to nechceš a preto tu nie si. Možno sa mýlim. Stojím tu. Čakám. Už dlho tu čakám, dni plynú no stále nič. Ale toto, toto je posledný raz čo tu stojím. Buď teraz alebo nikdy!!! Tak príď konečne!!
Nič
Je mi chladno. Studený jesenný vietor prefukuje môj kabát. Stojím tu úplne sama. Nikde ani živej duše. Zasa si neprišiel. Je mi do plaču, ale nie nebudem plakať, potlačím slzy a vykročím odtiaľto so vztýčenou hlavou. Odídem a už sa sem nikdy nevrátim. Každým schodom sa moja nádej, že sa zrazu zjavíš a zastavíš ma zmenšuje.
Tak, posledný schod. Posledný pohľad. Posledné zbohom. Otočím sa, pozriem hore a ticho šepnem zbohom.
„Zbohom“ zašeplo smútiace dievča. Obrátilo sa a zmizlo v dave ľudí.
Jesenná obloha sa pomaly zatiahla a vietor každou sekundou mocnel. Miesto, na ktorom ešte pred malou chvíľou stálo s hasnúcou nádejou to pobláznené dievčatko ostalo opustené. Všade vládlo ticho. Onedlho začali z šedivej oblohy padať na zem kvapky dažďa. Dážď mohutnel až sa pretrhol v obrovskú búrku. Celé mesto sa akoby ponorilo do ticha búrky ...
Komentáre
až zrazu
Toto mi napadlo pri čítaní posledných riadkov, tak som sa nezdržal a dopísal to sem :-)))
pekné :)
:-)
prajem pekný deň :-)
ďakujem
krásny deň aj tebe :))
ja mám síce
Veľmi pekne napísané