Všade je tma. Postupne sa prebúdzam k životu a začínam registrovať nové ráno. Je ráno, ale predsa je všade tma. Hups.... to bude asi tým, že mám ešte stále zavreté oči. Otvorím ich alebo nie??? To je otázka. Samozrejme, že ešte nie veď na čo, času dosť. Pomrvím sa vo svojej teplej postieľke a poriadne sa ponaťahujem. Jaaaaaaj to je ale dobré :) Vystrčím jednu ruku, potom druhú len aby som zistila, že mimo mojej zohriatej postieľky je zima. No do takej zimy sa mi ani vstať nechce, ale už je neskoro. Keď sa mi konečne podarí rozlepiť oči padne môj pohľad na hodiny a zistím, že je už dobrých desať hodín. Bože, zasa som prespala pol dňa. Nie, že by na tom nejako záležalo, ale kedysi som bola hore už na svitaní a nevedela sa dočkať toho čo ma ten deň bude čakať. Bola som sprostá :D
No, ale nechce sa mi ešte vyliezť, ale čo budem robiť v posteli??? Dobre, dobre radšej vyleziem. Keď sa moje bosé nohy dotkli studenej podlahy po celom tele my naskočili zimomriavky. Nebola som ani prekvapená veď je október. Siahnem po papučiach a dačom teplom. Konečne využijem sveter čo som dostala pred rokom a nikdy ho nemala na sebe. Pomaly a ešte poriadne neprebudená začnem sa tmoliť po byte a rozmýšľam čo so sebou. Asi by to chcelo dačo jesť. No hej ale to by muselo byť dačo v chladničke, že :) V duchu sa zasmejem. Nedeľa a ja nemám čo jesť. Sadnem na stoličku v kuchyni a pozerám do blba. Slnečné lúče prenikajú z odostretého okna na moje odhalené nohy, snažia sa ma poláskať svojim teplom, ale nejako to nefunguje. Urobím si aspoň šálku teplého čaju, napadne ma. A tak o chvíľu sedím na stoličke s čajíkom v ruke a rozmýšľam čo teraz, keď mi zrazu príde dačo na um. Vypleštím oči a čeknem hodiny ešte raz 10:30. Dokelu veď ja sa mám stretnúť s Tomášom!!!! Zabudnem na zimu, čaj a to že som vstala iba nedávno a bežím do izby a hádžem na seba veci ako o život. Všade bordel, veci lietali vzduchom a keď som bola konečne oblečená, moja izba vyzerala ako po výbuchu. No a čo, upracem neskôr. Berem kľúče, mobil, peniaze, bundu a letím ako o život dole schodmi. Asi v polovici si uvedomím, že nemám topánky a bežím späť. O 10 min. je už všetko v poriadku. Štrádujem si to na zastávku električky číslo 5 a snažím sa nemyslieť na to, že je zima ako v zime :D
Snáď nebude dlho čakať. Jeeeee akurát mi to ide. Utekám a som rada, že môžem aspoň sa trocha zohrejem. V električke je plno, to je na nedeľu dosť nezvyčajné, ale viem že na račku sa to všetko vysype takže v pohode :)A mala som pravdu, všetci sa vysypali z eliny a ja som si konečne mohla sadnúť. Cesta bola dosť rýchla a keď som dorazila na miesto stretnutia, čuduj sa svete on tam ešte nebol. Prevrátila som očami. Samozrejme vždy mešká. Zrazu počujem za sebou jedno „Ahoj“
„Dúfam, že dlho nečakáš.“ Hehe no to vieš, že nie – myslím si. „Ale ani nie.“ je moja odpoveď, „Iba tu mrznem!!“ „Aha, prepáč, poď ideme dakam na čaj.“ Vezme ma za moju studenú ruku a ideme preč. Jaaaaaj jeho ruka je taká teplá, prečo mi musí byť stále taká zima??? Pozrie na mňa, „Máš studené ruky.“ No nehovor. „Ja viem, ale nedá sa s tým nič robiť.“ Vezme ma aj za druhú ruku. „ A na čo som tu ja??? :) Ja som tu na to aby som ťa zohrial.“ No hej, on to ozaj vie. Tak to aspoň na chvíľu zabudnem , že mi je stále zima.
Komentáre
paci sa mi
ja som taká