Jedného krásneho dňa sme sa s priateľom vybrali do mesta rozvíjať náš fotografický talent. Odkedy mám nový fotoaparát tak sa to stalo tradíciou. Aký deň to bol už neviem, on by vedel, a vlastne by som aj vedela, veď mi ostal lístok z vlaku. Je to nepodstatné, ale bolo to v nedeľu 29. 07. 2008 (aby som si nabudúce pamätala).
Našim prvotným cieľom bolo navštíviť jedného známeho pracujúceho v dopravnom podniku a z krátkej návštevy sa stalo aj zopár hodín. To viete chlapi a stroje a tak. Moc ma to teda nebavilo, ale čo by som neurobila pre milovaného :) Medzitým sa udiali aj iné veci, ale tie nemám v úmysle rozoberať.
Keď sa blížil večer bolo načase zdvihnúť kotvy a vy raziť domov. Nachádzali sme sa v blízkosti Hlavnej stanice a v priateľovej mysli skrsol geniálny nápad, že pôjdeme domov vlakom. Argumentoval tým, že je to lacnejšie ako električka a dokonca aj rýchlejšie. Tento nápad ma veru zaujal. Nikdy som to neskúsila a tak som súhlasila. Stačilo 8 Sk, 6 min. a mala som byť doma. Upozorňujem mala :D
Rada na lístky bola obrovská a tak sme vyskúšali nový výmysel a to automat na lístky na vlak. Šikovná to vecička len čo musím uznať. Hlavne na krátke trasy po Bratislave. Predsa len keby som sa chcela dostať ďalej musela by som mať najmenej vrece drobákov. Po úspešnej maturite na tému ako dostať lístok zo stroja sme celí šťastní čakali a čakali a čakali až do odchodu nášho motoráčiku. Hrozne som sa na to tešila lebo vlak patrí medzi moje najobľúbenejšie dopravné prostriedky. Pohodlne usadená som pocítila ako sa vlak hýbe a spokojne sme vyrazili na cestu domov. Cez okno som sledovala ako míňame domčeky a pekný večer sa mení na noc.
Pomaly sme vchádzali do stanice Bratislava - Vinohrady naša konečná destinácia. Tie lístky sme si vôbec nemuseli kupovať. Na takú malú vzdialenosť asi sprievodca nechodí (poučenie do budúcna). Vlak pomaly zastavoval a tak sme sa vybrali ku dverám. Už sme stáli keď sa priateľ rozhodol otvoriť dvere. ALE ČO TO??!??
Dvere nešli otvoriť! Pomyslela som si, že čo je to za chlapa keď nevie otvoriť dvere a tak som sa toho chopila ja. Na moje prekvapenie a zdesenie som zistila, že ani mne nejdú. Ľudia na nás civeli, že či nám nešibe a čo to robíme. Priateľ sa zúrivo snažil dvere otvoriť, mykal s nimi, chcel ich vyvaliť no nič nepomáhalo. Ponáhľali sme sa teda k iným, no ani tie nešli. A potom som zacítila pohyb. Vlak sa pohol a unášal nás ďalej ako sme spočiatku plánovali. Bolo vidno ako je z toho priateľ celý zúfalý. Toto neplánoval, normálne ho to vyhodilo z miery. Stali sme sa väzňami vo vlaku.
V úplne prvom vozni sme natrafili na vysmiateho sprievodcu, ktorý stál pri okne a pozoroval cestu. Na otázku prečo nejdú otvoriť iba so smiechom poznamenal, že niektoré z dverí sú zalepené či čo. No pekne. Priateľ zúril, no sprievodca iba poznamenal, že šak vystúpime na ďalšej zastávke. Tak sme čakali až nás vlak zavezie do Rače.
Na nasledujúcej zastávke sme konečne našli funkčné dvere i keď ich predchádzali tie zalepené a dráma sa zopakovala ešte raz. Ako som vystúpila z vlaku prišlo mi to všetko smiešne a komické a spustila som obrovský smiech. Keď som sa obrátila na priateľa videla som ako tam stojí so sklonenou hlavou a bolo vidno, že jemu to smiešne nepripadalo. Bol smutný a keď som mu nazrela do očí videla som strach. Bál sa. Bolo to asi prvý raz čo som ho videla báť sa. Takže aj on nebojácny a vždy dokonalý človek je len človek :)
Vzala som ho do náručia a najradšej by som ho nikdy nepustila, ale bolo treba vyraziť späť domov.
Komentáre